Tam či onam? S titulom či bez?

Autor: Lucia Svrčeková | 28.2.2015 o 13:08 | (upravené 28.2.2015 o 13:17) Karma článku: 4,05 | Prečítané:  1339x

Z každej strany znie rovnaká otázka. „Na akú vysokú školu si posielaš prihlášku?“ V triede sa to hemží odpoveďami kadejakého typu. Jeden pokladá štúdium za stratu drahocenného času, iní si nevie predstaviť život bez titulu. Vraj je človek dnes už ničím, ak v občianskom preukaze pred jeho menom nesvieti pár písmeniek. A ktorý z nich má pravdu? Ten, čo bude celý život pracovať v londýnskom sklade za slušný zárobok alebo ten, ktorý bude brať úplatky za to, že si „len“ vykonáva svoju prácu, ktorú niekoľko rokov krvopotne študoval?

Nikdy som si nemyslela, že je extra ťažké vybrať si svoje budúce zameranie. Odjakživa som snívala vystupovať pred tisíckami ľudí v televízii a divadle. Požičiavala som si bratrancove trofeje za športové úspechy a hrdo som ďakovala za svoju ďalšiu fiktívnu zlatú sošku, cenu americkej filmovej akadémie. Keď som bola o čosi staršia, uvedomila som si, že túžim byť prínosom pre ľudí. Že sa hodlám znemožňovať plány zubatej s kosou a mať v pláne zachraňovať ľudské životy.

Teraz sa nekompromisne blíži čas maturitnej skúšky a ja som akási neistá. Každý večer zaspávam s presvedčením, že keď sa ráno zobudím, moje pochybnosti sa odrazu kamsi stratia. Ale ony sa len neprestajne skrývajú za zelenú stužku, na ktorej je zlatým písmom vyšité moje meno. Snažím sa oddialiť čas poslania svojej prihlášky, aby som sa náhodou nerozhodla nesprávne.

Existuje vôbec SPRÁVNA cesta? Nie je to len nejaké ošúchané slovné spojenie? Niektorí gymnazisti si pod nátlakom času vyberú svoje maturitné predmety a neskôr sklamane krčia nosom, že prečo si nevybrali iný, taký či onaký. A šup, na scéne sa v hlavnej úlohe objavia pochybnosti. Premýšľame, ako im uniknúť. Hľadáme iné možnosti, čo robiť po strednej škole, ktoré sa nepáčia našim rodičom a v konečnom dôsledku ani naše srdce neskáče od radosti pri pomyslení na to, že odídeme kamsi za hranice utierať dlážku pod nohami svetových velikánov. Veď my predsa nechceme tú najsladšiu časť nášho života prežiť kdesi na spodku pyramídy. Túžime po uznaní, pochopení a povzbudení od našich starších vzorov. Občas možno vyzeráme, že si nevážime Vaše rady. Ale opak je pravdou. Potrebujeme počuť Váš súhlas. Potrebujeme Vašu dôveru. Ale kto z Vás by päť či šesť rokov bojoval s hrubánskymi knihami plnými potrieb ľudskej spoločnosti, keď ju ona sama neskôr odvrhne? Dookola počúvame len samé sťažnosti na lekárov, právnikov. Sledujeme bulvárne časopisy a opovrhujeme ľuďmi zo slovenského šoubiznisu, pričom nepoznáme ich skutočné príbehy. Svet potrebuje zmenu. Vážme si tých lekárov, ktorí starostlivo zasadrovali našu zlomenú, ubolenú nohu. Tých, ktorí s úsmevom vyšetria naše maličké práve narodené bábätká. Odovzdávajme si medzi sebou pozitívne skúsenosti o ľuďoch rôznych povolaní. A potom si vaši nasledovníci budú svedomito vykonávať svoju prácu. Pretože ten POCIT, že vaša práca je svetom ocenená, je na nezaplatenie. Je dokonca väčším pokladom ako oscarová soška.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?